Lúče na tomto obraze znázorňujú krv a vodu, ktoré vytryskli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, ked bolo moje srdce prerazené kopijou Slubujem duši, ktorá bude uctievat tento obraz, že nezahynie.Slubujem jej už tu na zemi vítazstvo nad protivenstvami, avšak zvlášt v hodine smrti.
 
 HOME | Sestra Faustína | Pridať k obľúbeným | Sitemap

Eucharistia a pokánie:

Veľký pôst a veľkonočné sviatky Eucharistického roku vedú nás k opätovnému objavu, že Kristus Pán skrze svoju veľkonočnú obetu premohol našu slabosť a hriešnosť, s cieľom obdariť nás zmŕtvychvstaním a životom, ktoré „ sa mení, ale nekončí “. Čím lepšie chápeme svätosť a čistotu tajomstva svätej omše, tým viac pociťujeme potrebu osobného a spoločenského očistenia. Lebo počas eucharistickej liturgie sám Boh, ktorý vydáva za nás svojho Jednorodeného Syna, povzbudzuje nás k vytrvaniu a k vynaloženiu námahy obrátenia a pokánia. S pokorou opakujeme slová : „ Zmiluj sa, Pane, lebo sme hriešni “ Všetci bez výnimky ! A to v dôsledku dedičného hriechu, ako aj v dôsledku potvrdenia prvotného hriechu osobnými hriechmi. Dobrý a milosrdný Boh, chcejúc uchrániť človeka a svet od zhubných následkov hriechu, povzbudzuje ho k neustálemu dvíhaniu sa z pokleskov. Túži, aby každý človek žil v presvedčení, že keď Kristus, sprítomňujúci sa v Eucharistii, je Spasiteľ, nič nie je ešte stratené








– hoci by ľudské hriechy boli najhroznejšie.Nikto zo synov človeka, ba aj najväčší z hriešnikov, nie je odhodený ani prekliaty. Ba naopak, najväčší hriešnici majú najväčšie právo na milosrdenstvo. Vďaka Božiemu milosrdenstvu všetci bez rozdielu sa môžu nanovo zmieriť s Bohom a s ľuďmi. Znakom takéhoto zmierenia je práve pokánie a Eucharistia. V týchto sviatostných znakoch je záchrana pre každého z nás. V týchto znakoch sme všetci spasení.

Je však potrebné priznať sa ku hriechu a otvoriť svoje srdcia na dar spásy. Je to nevyhnutná podmienka duchovného uzdravenia, ktoré má vplyv na zdravie tela. Ak by niekto nevidel vo svojom hriechu morálne zlo, jedného dňa bude stáť voči psychickému problému. Čím nástojčivejšie bude odkladať vyznanie hriechov, tým viac mu bude potrebný psychiater. Ale psychiater nikdy neprinavráti človeku taký pokoj, aký mu dá Kristus mocou svojej smrti a zmŕtvychvstania. Jedine Boh, pôsobiaci vo sviatostiach Cirkvi, môže prinavrátiť človeku vnútorný poriadok, pokoj harmóniu, ktoré človek stratil hriechom. Keď to všetko hlbšie pochopíme, inak budeme vnímať na začiatku svätej omše úkon pokánia, ktorý má formu osobitnej modlitby : „ Vyznávam Všemohúcemu Bohu i vám, bratia a sestry, že som veľa zhrešil, myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého. Moja vina, moja vina, moja preveľká vina ....“ Keď povieme tieto slová úprimne, so smútkom a prosbou o milosť zmierenia s Bohom, vyplní sa v nás to, o čom hovorí Sväté písmo : „ Krv Krista, ktorý skrze večného ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu “ ( Hebr 9,14 ). Eucharistia zo svojej povahy vyžaduje zmierenie. Nemôžeme priniesť obetu na oltár, ak sa najprv nezmierime s bratom. „ Počuli ste, že otcom bolo povedané : Nezabiješ ! Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím : Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie : Hlupák, pôjde do pekelného ohňa “ ( Mt 5, 21-22).

Ježiš chce pozdvihnúť morálku Kráľovstva Božieho na zemi nekonečne vysoko. Aby sme mohli vojsť do kráľovstva, akým je už tu na zemi Kristova Cirkev, je primálo dodržiavať prikázanie „ nezabiješ ! “. Ježiš prehlbuje a zdokonaľuje každé prikázanie Desatora. Nestačí len svojho blížneho nezabíjať. Je potrebné ho celým srdcom ctiť a milovať ! Preto Boží súd hrozí za samo hnevanie sa a všetky zlorečenia na blížneho. Lebo následne, nedostatok potrebnej lásky medzi ľuďmi robí nás ne-kresťanmi, takmer ne-ľuďmi. „ Kto nemiluje, ostáva v smrti. Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah “ ( 1 Jn 3, 14-15 ). Nenávisť v srdci človeka je koniec kresťanstva ! „ Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojim bratom : až potom príď a obetuj svoj dar.“ ( Mt 5, 23-24 ). Ako za apoštolských čias sa nedalo rozdeliť lásku Jahveho od lásky ku každému človeku bez výnimky, tak i dnes nemožno žiadnym spôsobom oddeľovať lásku Boha od lásky blížneho. Nemožno ani začínať účasť na svätej omši, ak sme sa prehrešili proti bratovi a nenapravili sme túto krivdu : ak sme neodhodili nenávisť a nezmierili sme sa navzájom pred tvárou Krista. Skutočný ctitelia Eucharistie musia postaviť na prvé miesto lásku Boha a blížneho, ktorá sa má prejaviť v obyčajnej, všednej medziľudskej láske. Lebo až z každodennej medziľudskej lásky sa rodí neviditeľná ľudská láska : „ Ak niekto povie : „ Milujem Boha “, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí “ ( 1 Jn 4, 20 ).

Nikomu nie je dovolené niekoho nenávidieť, hoci by skutočná láska bola veľmi, veľmi ťažká. Prizrime sa viac na náš život, či sa v ňom nerozlieha akási nenávisť, akési pohŕdanie, neprajnosť, pozastavme sa, či nie je v našom živote niečo, čo by sme mali vyhodiť pred začatím svätej omše ? Nech každý z nás tak skutočne vyzná, že „ som veľmi zhrešil myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého “ a nech prosí o modlitbu za seba „ k Pánu Bohu nášmu “. Len pod tou podmienkou možno získať odpustenie, pristúpiť k Božiemu oltáru „ s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou “ ( Hebr 10,22 ). Motív odpustenia sa nevyčerpáva v omšovom úkone kajúcnosti : v liturgii svätej omše sa vracia veľakrát. Veľmi výrazne sa prejavuje v obrade kropenia svätenou vodou, ktorá naväzuje na obmytie vodou krstu. Okrem omšového úkonu kajúcnosti vystupuje v speve : „ Pane, zmiluj sa nad nami.“ Nájdeme ho v chválospeve „ Sláva Bohu na výsosti “, keď voláme : „ Ty snímaš hriechy sveta, prijmi našu úpenlivú prosbu. “ Ján Pavol II. učí, že úzka spätosť Eucharistie a spovede svedčí o zvláštnych spojeniach týchto sviatostí s cestou zmierenia. O úzkom spojení sviatosti Eucharistie a sviatosti zmierenia svedčí už samotný kontext ich ustanovenia. Eucharistia bola ustanovená na Zelený štvrtok – počas poslednej večere, sviatosť zmierenia zasa v nedeľu Zmŕtvychvstania Pána, večer, počas prvého zjavenia sa Milosrdného Spasiteľa apoštolom v jeruzalemskom večeradle. Obidve tieto udalosti majú úzke spojenie s oslobodením od hriechu, keď, zhodne so slovami premenenia, nielen sviatosť pokánia, ale tiež Eucharistia, bola ustanovená na odpustenie hriechov. Jedno je isté, Kristus, ktorý pozýva na eucharistickú hostinu, je zároveň vždy ten istý Kristus, ktorý vyzýva k pokániu, ktorý neprestajne opakuje : „ Kajajte sa ! Bez tohto ustavičného a stále obnovovaného úsilia o obrátenie, aj účasť na Eucharistii by bola pozbavená svojej plnej vykupiteľskej účinnosti “ ( Encyklika Redemptor hominis,20 ). Sviatosť Eucharistie je pre nás najvyššou normou života. Pristupujúc k omšovému úkonu kajúcnosti, opýtajme sa sami seba, ako často sa spovedáme ? Vedomie ľudskej náklonnosti ku hriechu priviedlo aj Cirkev k odporúčaniu praktizovania častej spovede a duchovného vedenia. Možno pre mnohých z nás je spoveď spojená s vykonaním „ prvých piatkov “. Ale môže to byť tiež spoveď vyplývajúca z bežnej potreby srdca. Ide len o to, aby sme vždy so spokojným svedomím boli plne účastní na svätej omši, t.j. čistým srdcom prijímali sväté prijímanie, dávajúc týmto spôsobom svedectvo, aké veľké a nepreniknuteľné je Božie milosrdenstvo, ktoré premieňa srdcia veriacich za chrám Ducha Svätého.

— Prevzaté z Apoštol Božieho milosrdenstva 33/2005

Pozri tež: Hodnota svätej omše



Webmaster | O mne | Suvisiace linky | Sitemap