Lúče na tomto obraze znázorňujú krv a vodu, ktoré vytryskli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, ked bolo moje srdce prerazené kopijou Slubujem duši, ktorá bude uctievat tento obraz, že nezahynie.Slubujem jej už tu na zemi vítazstvo nad protivenstvami, avšak zvlášt v hodine smrti.
 
 HOME | Sestra Faustína | Pridať k obľúbeným | Sitemap

Páter Pio

Myšlienky pátra Pia:








Kiež Ježiš dá, aby tieto moje úbohé slová vliali trocha útechy do vašich sŕdc.

Z LISTU SESTRÁM Z FIORENTINA, 10. OKTÓBER 1916

Úvod

Mnohí ľudia pokladajú svätého Pátra Pia za najvýznamnejšiu osobnosť minulého storočia a často o ňom hovoria ako o „druhom svätom Františkovi". Svätý Otec Ján Pavol II. ho 16. júna 2002 slávnostne zapísal do zoznamu svätých. Hoci prežil svoj jednoduchý svätý život v drsných horách južného Talianska, stal sa známym na celom svete. Jeho popularita vyvolala spory a ťažkosti, ktoré po jeho smrti proces kanonizácie na nejaký čas spomalili.
Páter Pio, občianskym menom Francesco Forgione, sa narodil 25. mája 1887 v chudobnej dedinke Pietrelcina v talianskom vnútrozemí, neďaleko Neapola. Bol v poradí štvrtý zo šiestich detí. Otec Orazio a matka Giuseppa boli sedliaci a svoje deti viedli k úprimnej oddanosti katolíckej Cirkvi.
Od detstva sa u Francesca prejavoval záujem o duchovný život. Zjavila sa mu Panna Mária a mal viaceré mystické zážitky. Pocítil v sebe tiež povolánie ku kňazstvu. Keď mal šestnásť rokov, vstúpil ku kapucínom do noviciátu. Tu prijal rehoľné meno Pius, čo v preklade znamená zbožný. V seminári mal vážne zdravotné problémy s pľúcami a zažívaním. V bohosloveckých štúdiách musel preto pokračovať doma, kde sa mu jeho zdravotný stav trochu zlepšil. V Pietrelcine zostal celých sedem rokov. Študoval, postil sa, trpel. Tu obdržal dišpenz, aby mohol byť 10. augusta 1910 vo veku len 23 rokov vysvätený za kňaza. Asi mesiac nato, 7. septembra, sa Pio modlil v chatrči zhotovenej z trstiny, ktorú si postavil na rodičovskej roli. Tu sa mu zjavili Ježiš Kristus a Panna Mária a Piovo telo poznačili rany Pána Ježiša. Stigmy spôsobovali Piovi veľkú bolesť a vyvolávali v ňom zmätok. Modlil sa len za to, aby rany boli neviditeľné, a Pán ho na ten čas vyslyšal. Počas prvej svetovej vojny povolali Pia do armády, ale zdravotne bol na tom stále biedne. Niekoľkokrát dostal zdravotnú dovolenku, ale napokon ho definitívne prepustili. Potom prechádzal Pio z jedného kláštora do druhého a medzitým sa vracal domov, pretože v každom z nich krátko po príchode vážne ochorel. Predstavení ho v roku 1916 nakoniec poslali do Kláštora Milostivej Panny Márie v San Giovanni Rotondo. V tých časoch to bol zapadákov ležiaci na takmer nedostupnom mieste. Obyvatelia Pietrelciny hundrali na Piových predstavených, že im „ukradli" ich „svätého" rodáka. No Pio si zamiloval svoj nový domov a jeho zdravotný stav sa nakoniec zlepšil. Počas spovedania chlapcov v kláštore Milostivej Panny Márie 5. augusta 1918 mal Pio videnie. Zdalo sa mu, že nejaká „nebeská bytosť" mu kopijou prenikla dušu. Keď precitol, Pio spozoroval, že bol skutočne poranený a že mu bok krváca. Išlo o takzvanú transverberáciu srdca.
O niekoľko týždňov neskôr, 20. septembra 1918, sa Pio po doslúžení svätej omše modlil v kláštornej kaplnke pred krížom. A tu sa nebo k nemu opäť sklonilo. Od tejto chvíle takmer až do smrti, celých päťdesiat rokov, mal na svojich rukách, nohách a boku viditeľné krvácajúce rany Ježiša Krista. Pio nosil na rukách rukavice bez prstov, aby zakryl rany, a na boku mal obväz, do ktorého vsakovala krv. Bolesť sa stala jeho nerozlučnou spoločníčkou, ale on o tom nehovoril a iní to zbadali, len ak prešiel popri nich. V poslušnosti voči svojim predstaveným sa musel podrobiť rôznym dôkladným lekárskym vyšetreniam, aby sa zistil pôvod rán. Žiadne odborné vysvetlenie sa však nikdy nenašlo a rovnako sa nepodarilo vysvetliť ani príčinu „rajskej vône", ktorá Pátra Pia obklopovala. Hoci sa snažil skrývať svoje stigmy, chýr o nich sa rozniesol široko-ďaleko a do San Giovanni Rotondo začali čoskoro prichádzať zástupy veriacich, aby sa zúčastnili na Piovej svätej omši a potom v dlhých radoch čakali uňho na spoveď. Zistilo sa, že Pio dokáže „čítať" v dušiach a odhaľovať Božie zámery. Tak mohol predpovedať budúcnosť, stanoviť účinnú liečbu a napomôcť vyzdravenie. Stal sa známym aj vďaka krásnym svätým omšiam, ktoré trvali niekedy až dve hodiny. Piov pracovný deň trval devätnásť hodín. Začínal sa svätou omšou a končil spovedaním. Zdravotne bol na tom v tomto čase dobre, ale celé roky jedával veľmi skromne; jeho jedlo obsahovalo len 300 až 400 kalórií denne. Lekári sa domnievali, že ho pri živote drží nejaký nadprirozdený zdroj energie.
O Pátrovi Piovi bolo známe, že sa rozprával s anjelmi strážcami a mal dar byť zároveň na dvoch miestach (tzv. bilokácia). Viedol tiež fyzický boj s démonmi, v ktorom často utŕžil modriny.
Pre spomínané dary sa z neho stal „predmet" vášnivého zbožňovania, ba niekedy až hystérie. Keď sa rozniesol chýr, že Pia majú preložiť do iného kláštora, ľudia zo San Giovanni Rotondo postavili naokolo barikády a vyhrážali sa násilím každému, kto by Pia odviedol. A keď kráčal pomedzi zástupy do kostola slúžiť svätú omšu, ľudia si trhali kúsky z jeho rúcha a bili sa medzi sebou o miesta v prvých laviciach v kaplnke. Dokonca turistom, ktorí sa zháňali po suveníroch pripomínajúcich stigmatizovaného kňaza, predávali kusy látky namočenej do kozacej krvi. Zopár diecéznych kňazov závidelo Piovi jeho popularitu a spolu s niektorými obyvateľmi mesta podali do Ríma nepravdivé informácie. Vatikán na ne reagoval opatreniami, ktoré mali zamedziť Piovu úžasnú obľubu. Približne od roku 1922 nesmel svojim duchovným deťom písať a v rokoch 1931 až 1933 mal zakázané verejne slúžiť svätú omšu a spovedať.

Páter Pio

Podľa príkladu Pána Ježiša Pio prijal život obetného baránka a ponúkol túto svoju žertvu za spásu duší kdekoľvek na svete. Obzvlášť mu ležali na srdci duše v očistci. Takto prežil svoje „väzenie" v spoločenstve s Bohom a v modlitbe za svoje duchovné deti i za iných, ktorých potreby spoznal niekedy nadprirodzenou cestou. Keď bol zrušený zákaz jeho verejného účinkovania, hoci zákaz písomného styku platil naďalej, znovu smel vychutnávať nádhernú službu prinášajúcu mnohé obrátenia a pôsobiť ako „projektant duší". Niektorí z jeho priaznivcov síce ani potom nezačali žiť kresťanským životom, predsa väčšina z návštevníkov pátra Pia mala úprimný záujem o duchovné veci. Podaktorí to pripisujú Piovej nadprirodzenej intervencii, pravdou však je, že skaza druhej svetovej vojny sa San Giovanni Rotondo nedotkla. No i napriek tomu sa zahraniční vojaci, najmä Američania, dozvedeli o Pátrovi Piovi a porozprávali o ňom vo svojich krajinách. Takto sa chýr o ňom - prv obmedzený na jednu taliansku provinciu začal - šíriť po celom svete. Prospelo to mestu i kláštoru. Páter Pio mal totiž víziu stavby modernej nemocnice, ktorá by slúžila chorým zo San Giovanni Rotondo. Chudobná oblasť si však nemohla dovoliť také zariadenie. Ale vďaka svojej duchovnej službe páter Pio dokázal zozbierať dary z celého sveta. Atak sa v roku 1956 otvorili brány nemocnice, ktorej dal meno Dom úľavy v utrpení.
Páter Pio naďalej spovedal zástupy ľudí, v roku 1967 však začal slabnúť. Aj stigmy sa mu pomaly strácali, len bolesť mu zostala. Keď 23. septembra 1968 zomrel, rany na tele mu úplne zmizli. Táto obetavá duša však v skutočnosti nikdy neprestala osobitným spôsobom slúžiť. Dôkladne spracované udalosti z jeho obdivuhodného života i naďalej priťahujú ľudí do San Giovanni Rotondo. Tu hľadajú pravdu a lásku, ktorú svätý Páter Pio prinášal každému, s kým sa stretol. Slová Pátra Pia - ako to v hojnej miere potvrdzuje i výber v tejto zbierke - boli počas jeho pozemského života povzbudením pre jeho duchovné deti i priateľov a aj dnes sú pre veriacich zdrojom hlbokej inšpirácie.

ANTHONY F. CHIFFOLO



Webmaster | O mne | Suvisiace linky | Sitemap