Lúče na tomto obraze znázorňujú krv a vodu, ktoré vytryskli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, ked bolo moje srdce prerazené kopijou Slubujem duši, ktorá bude uctievat tento obraz, že nezahynie.Slubujem jej už tu na zemi vítazstvo nad protivenstvami, avšak zvlášt v hodine smrti.
 
 HOME | Sestra Faustína | Pridať k obľúbeným | Sitemap

Páter Pio

Z MÔJHO ŽIVOTA

Či som vám nepovedal, že Ježiš chce, aby som trpel bez akejkoľvek útechy? Vari ma nevyžiadal a nevyvolil za jednu zo svojich obetí? Náš najmilší Ježiš ma naozaj naučil chápať, čo to znamená byť v pravom zmysle slova obeťou.

Z LISTU PÁTROVI AGOSTINOVI, 5. NOVEMBER 1912

Ó, aký sladký bol rozhovor s nebom v to ráno! (...) Ježišovo srdce a moje - dovoľte mi použiť tento výraz - splynuli vedno. Už nebili dve srdcia, ale iba jedno. Moje vlastné srdce sa stratilo, ako sa stráca kvapka vody v oceáne. Ježiš bol jeho rajom, jeho kráľom. Moja radosť bola tak veľká a hlboká, že by som viac ani neuniesol, a po lícach sa mi kotúľali slzy šťastia.

Z LISTU PÁTROVI AGOSTINOVI, l8. APRÍL 1912








Kedykoľvek sa ho spýtam, čím som si zaslúžil toľkú útechu, vždy sa usmeje a zopakuje, že prosebníkovi, ako som ja, nemožno nie odoprieť. Za odmenu žiada odo mňa len lásku, nič viac. Ale či mu nie som z vďačnosti zaviazaný práve touto láskou? Ach, drahý otče, keby som ho len mohol urobiť takým šťastným, akým robí on mňa! Tak je zamilovaný do môjho srdca, že musím horieť jeho božským ohňom, ohňom jeho lásky. Čo je to za oheň, že zachvacuje celú moju bytosť? Drahý otče, ak nás Ježiš robí už tu na zemi takými šťastnými, čo bude potom v nebi?

Z LISTU PÁTROVI AGOSTINOVI, 3. DECEMBER 1912

Teraz počúvajte, čo sa mi prihodilo minulý piatok. Doslúžil som svätú omšu a práve som odriekal ďakovnú modlitbu, keď som odrazu pocítil, ako mi srdce poranil ohnivý šíp. Bol taký ostrý a žeravý, že som si myslel, že zomriem.
(...) Zdalo sa mi, akoby nejaká neviditeľná moc ponorila celú moju bytosť do ohňa. Bože drahý! Tá páľava! Tá radosť!
Zažil som veľakrát takúto extázu lásky a na nejaký čas som sa ocitol akoby mimo reálneho sveta. Vtedy bol však tento oheň slabší. Keby ale teraz trval ešte chvíľočku, ešte jedinú sekundu dlhšie, moja duša by sa oddelila od tela a odišla k Ježišovi.
(...) Ježiš teraz vytiahol svoj ohnivý šíp z môjho tela, ale ja som smrteľne ranený.

Z LISTU PÁTROVI AG O STIN OVI, 26. AUGUST 1912

Pomyslenie, že kedykoľvek môžem Ježiša stratiť, ma natoľko ľaká, že to ani nedokážem vyjadriť. Iba ten, kto Ježiša úprimne miluje, vie, čo to znamená.

Z LISTU PÁTROVI AGOSTINOVI, 29. DECEMBER I912

Vo svojej pravidelnej modlitbe som sa naňho obrátil s väčšou dôverou: „Ó, Ježiš, keby som ťa len mohol milovať, keby som len mohol toľko trpieť, koľko by som chcel, aby som ťa urobil šťastným a trochu zadosťučinil za našu nevďačnosť voči tebe!" V srdci som však začul Ježišov hlas zreteľnejšie než inokedy: „Syn môj, láska sa poznáva v utrpení; prenikavo ju pocítiš na duši a ešte prenikavejšie na tele."

Z LISTU PÁTROVI AGOSTINOVI, 29. DECEMBER 1912

Prirodzené čnosti, ako jesť, piť a spať, sú pre mňa nesmierne ťažkým jarmom. Moja duša stoná pod jeho ťarchou, lebo kvôli nemu hodiny plynú príliš pomaly. Na sklonku každého dňa si pripadám, ako by zo mňa spadlo obrovské bremeno, a cítim veľkú úľavu. Ale čoskoro moja duša upadá znovu do smútku pri pomyslení, koľko dní exilu treba ešte prežiť. V takýchto chvíľach by som volal: Och, život, taký si ku mne krutý! Ako dlho trváš! Och, život, pre mňa už nie si životom ale mukami! Och, smrť, nechápem, kto sa ťa môže báť, veď tebou sa začína život!

Z LISTU PÁTROVI BNNEDETTOVI, 7. JÚL 1913

Drahý môj otče, aké ťažké je veriť! Kiež by mi Boh pomohol a nedovolil mi vrhnúť tieň pochybností na to, čo nám ráčil zjaviť.

Z LISTU PÁTROVI BENEDETTOVI, 8. MAREC 1916

Drahý otče, kedy už zasvieti slnko na nebi mojej duše? Beda, vidím, že som zablúdil v tejto hlbokej tmavej noci, ktorou práve prechádzam. Ale nech je pochválený Boh, ktorý nikdy neopustí toho, kto dúfa a vkladá v neho dôveru!

Z LISTU PÁTROVI AGOSTINOVI, 15. AUGUST 1916

Kedy si moje srdce odpočinie? Cítim, že puká, a neviem, kam sa obrátiť. Keby som aspoň mohol vyplakať tieto svoje vnútorné múky a nájsť tak uspokojenie, bola by to určitá úľava. Ale môj zármutok je taký veľký, že mi srdce zmenil na kameň. Teraz už chápem, drahý Ježiš, prečo tvoja Matka neplakala, keď hľadela na teba na kríži.

Z LISTU PÁTROVI BENEDETTOVI, 31. JANUÁR 1918

Páter Pio

Keď som v ten večer, piateho, spovedal chlapcov, vystrašila ma nebeská bytosť, ktorá sa náhle vynorila pred mojím duchovným zrakom. V ruke držala akúsi zbraň, pripomínajúcu veľmi dlhú, špicatú oceľovú čepeľ, z ktorej - ako sa zdalo - šľahal oheň. Vtom istom okamihu, ako som toto všetko zbadal, videl som, že tá bytosť vrazila zbraň z celej sily do mojej duše. Sťažka som vykríkol a cítil som, že zomieram. Poprosil som chlapca, aby odišiel, lebo som sa necítil dobre a nevládal som pokračovať. Táto agónia trvala bez prestávky až do rána 7. augusta. Nedokážem vám ani vypovedať, koľko som počas týchto múk vytrpel. Tá zbraň potrhala a doráňala aj moje vnútro, nič neušetrila. Od toho dňa som smrteľne ranený. V hĺbke svojej duše cítim stále otvorenú ranu, ktorá mi spôsobuje neustálu agóniu.

Z LISTU PÁTROVI BENEDETTOVI, 21. AUGUST 1918

Ráno 20. septembra som bol po odslúžení svätej omše v chóre. Tu ma premohli driemoty, podobné sladkému spánku. (...) Pred sebou som zazrel tajomnú postavu, podobnú tej, ktorú som videl v onen večer 5. augusta. Jediný rozdiel bol v tom, že z jej rúk, nôh a boku kvapkala krv. Tento pohľad ma vydesil a to, čo som v tom okamihu pocítil, sa nedá opísať. Myslel som si, že zomriem, a skutočne by som aj zomrel, keby Pán nezasiahol a neposilnil moje srdce, ktoré mi skoro v hrudi puklo.
Videnie zmizlo a ja som si uvedomil, že z mojich rúk, nôh a boku kvapká krv. Predstavte si tú agóniu, ktorú som zažil a odvtedy takmer denne zažívam. Rana na srdci stále krváca, hlavne od štvrtka večera do soboty. Drahý otče, zomieram od bolesti pre tie rany a z nich plynúci zmätok, ktorý cítim hlboko v duši. Bojím sa, že smrteľne vykrvácam, ak Pán nevypočuje moju vrúcnu a úpenlivú prosbu a nezbaví ma tohto stavu. Udelí mi Ježiš, ktorý je taký dobrý, túto milosť? Zbaví ma aspoň zmätku, ktorý spôsobujú tieto vonkajšie znaky? Budem volať a neprestanem ho prosiť, pokým mi vo svojom milosrdenstve neodníme nie rany, ani bolesť, čo je nemožné, pretože chcem byť opojený bolesťou, ale tieto vonkajšie znaky, ktoré mi spôsobujú toľké rozpaky a neznesiteľné pokorenie.

Z LISTU PÁTROVI BENEDETTOVI, 22. OKTÓBER 1918



Webmaster | O mne | Suvisiace linky | Sitemap